Vincent, Josh Groban

Starry, starry night
Paint your palette blue and grey
look out on a summer’s day
With eyes that know the darkness in my soul
Shadows on the hills
Sketch the trees and daffodils
Catch the breeze and the winter chills
In colours on the snowy linen land

Now I understand
What you tried to say to me
And how you suffered for your sanity
And how you tried to set them free
They would not listen
They did not know how
Perhaps they’ll listen now

Starry, starry night
Flaming flowers that brightly blaze
Swirling clouds and violet haze
Reflect in vincent’s eyes of china blue
Colours changing hue
Morning fields of amber grain
Weathered faces lined in pain
Are soothed beneath the artists’ loving hand

Now I understand
What you tried to say to me
And how you suffered for your sanity
And how you tried to set them free
They would not listen
They did not know how
Perhaps they’ll listen now

For they could not love you
But still your love was true
And when no hope was left inside
On that starry, starry night
You took your life as lovers often do
But I could have told you vincent
This world was never meant for one as beautiful as you

Like the strangers that you’ve met
The ragged men in ragged clothes
The silver thorn of bloody rose
Lie crushed and broken on the virgin snow

Now I think I know
What you tried to say to me
And how you suffered for your sanity
And how you tried to set them free
They would not listen
They’re not listening still
Perhaps they never will...

Hviezdnatá, hviezdnatá noc,
farba vašej palety modrá a šedá,
ponúka pohľad na letný deň,
očami čo rozoznajú temno v mojej duší
tiene na kopcoch
náčrty stromov, narcisov
chytený vánok v zimnom chlade
farby na snehovo - bielom plátne

Teraz už rozumiem
čo skúšal ste mi povedať
ako trpel ste pre vaše duševno
ako ste skúšal dať im voľnosť
nepočúvali by,
nevedeli by ako
snáď teraz budú počúvať...

Hviezdnatá, hviezdnatá noc
žeravé kvety ktoré jasne žiara
vírenie mrakov, fialová hmla
odráža sa vo Vincensových
porcelánovo- modrých očiach
farby menia odtiene
ranné polia jantárového obilia
ošľahané tváre stuhnuté bolesťou
utíšené milujúcou umelcovou rukou

Teraz už rozumiem
čo skúšal ste mi povedať
ako trpel ste pre vaše duševno
ako ste skúšal dať im voľnosť
nepočúvali by,
nevedeli by ako
snáď budú teraz počúvať

Pretože nemohli vás ľúbiť
hoc vaša láska bola skutočná
keď žiadna nádej nebola
v tú hviezdnatú, hviezdnatú noc
život svoj vložili ste jak zaľúbenci často činia,
musím však povedať vám Vincent
svet tento pre nikoho tak nádherný nebol
jak nádherný bol pre vás.....

Ako cudzinci ktorý ste stretol,
strhaných mužov v roztrhaných košeľách.
Strieborný tŕň krvácajúcej ruže
ležať zdrvený a zlámaný v panenskom snehu.

Teraz už rozumiem
čo skúšal ste mi povedať
a ako trpel ste pre vaše duševno
a ako ste skúšal dať im voľnosť
nie, nie nepočúvali by,
možno ani nikdy nebudú...