What is happiness?

 This is a question that has not bothered me for a long time, precisely because I don’t know how to answer it.

I am not the only one. Through all these years I have lived with all sorts of people: rich and poor, powerful and mediocre. In the eyes of all who have crossed my path – and here I include warriors and wise men, people who should have nothing to complain about - I have always found that there was something missing.

Some people seem to be happy: they just do not think about it. Others make plans: “I’m going to have a husband, a home, two children, and a house in the country”. While this keeps them occupied, they are like bulls looking for the bullfighter: they don’t think, they just keep moving forward. They manage to get their car - sometimes even a Ferrari – and they think that the meaning of life lies there, so they never ask the question. Yet, despite all that, their eyes betray a sadness that they themselves are quite unaware of.

I don’t know if everyone is unhappy. I do know that people are always busy: working overtime, looking after the kids, the husband, the career, the university degree, what to do tomorrow, what they need to buy, whatever it is they need to have in order not to feel inferior, and so on.

Few people have ever told me: “I’m unhappy”. Most say: “I’m fine, I’ve managed to get all I ever wanted”.

So then I ask: “What makes you happy?”

They answer: “I have everything that a person can dream of – a family, a home, work, good health”.

I ask again: “Have you ever stopped to wonder if that is all there is to life?”

They answer: “Yes, that’s all there is”.

I insist: “So the meaning of life is work, the family, children who grow up and leave you, a wife or husband who will become more like a friend than a true love-mate. And one day the work will come to an end. What will you do when that happens?”

They answer: there is no answer. They change the subject. But there is always something hidden there: the owner of a firm who has still to close the deal he has always dreamed of, the housewife who would like to have more independence or more money, the new graduate who wonders whether he has chosen his career or has had it chosen for him, the dentist who wanted to be a singer, the singer who wanted to be a politician, the politician who wanted to be a writer, and the writer who wanted to be a peasant.

In this street where I am sit writing this column and looking at the people passing by, I bet that everyone is feeling the same thing. That elegant woman who has just walked by spends her days trying to stop time, controlling the bathroom scales, because she thinks love depends on that. On the other side of the street I see a couple with two children. They live moments of intense happiness when they go out with their kids, but at the same time their subconscious is busy thinking about the job they might not get, the tragedies that might occur, how to get over them, how to protect themselves from the world.

I leaf through magazines filled with famous people: everybody laughing, everybody very happy. But since this is a segment of society that I am quite familiar with, I know it is not like that: everyone is laughing or enjoying themselves at the moment that photo is taken, but at night, or in the morning, the story is always quite different. “What can I do to keep on appearing in the magazine?”, “how can I disguise not having enough money to afford all this luxury?” or “how can I manage this life of splendor to make it even more luxurious, more expressive than other people’s?”, “the actress whom I am seen with in this photo, laughing and having a great time, she could steal my part tomorrow!”, or “I wonder if my clothes are nicer than hers. Why do we smile so much if we loathe one another?”

To end, I recall the words of Jorge Luis Borges: “I will not be happy any more, but that doesn’t matter, / there are many other things in this world”.

Do not doubt the search

Sri Ramakrishna tells of a man who was just about to cross a river when the teacher Bibhishana approached him, wrote a name on a piece of paper, fixed it to the man's back and said:

'Fear not. Your faith will help you to walk upon the waters. But the moment you lose your faith, you will drown.'

The man trusted Bibhishana and began to walk effortlessly across the waters. At one point, however, he had an immense desire to know what his teacher had written on the piece of paper fixed to his back.

He got hold of it and read what was written on it: 'Oh God Rama, help this man to cross the river.'

'Is that all?' thought the man. 'Who is this god Rama anyway?'

As soon as doubt entered his mind, he went under and was drowned.

source:http://www.warriorofthelight.com/


Čo je šťastie?


To je otázka, ktorá ma  nezaujímala dlhý čas. Práve preto neviem ako na ňu odpovedať.
Nie som jediný. Počas všetkých mojích  rokov som žil s najrôznejšími ľuďmi: bohatými aj chudobnými, silnými aj obyčajnými. V očiach všetkých, s ktorými sa skrížila moja životná cesta - a tu zahrňujem bojovníkov a múdrych ľudí, ktorí by sa nemali  na nič sťažovať – zistil som vždy , že tam niečo chýbalo.

Niektorí ľudia sa zdajú byť šťastní,  iba o tom vôbec nepremyšľajú. Iní si robia plány: "Budem mať manžela, domov, dve deti a dom na vidieku." Pokiaľ ich toto zamestnáva  sú ako býci hľadajúci býčie zápasy. Nerozmyšľajú iba jednoducho pokračujú v pohybe vpred. Podarí sa im zabezpečiť si auto, niekedy dokonca Ferrari a tak si myslia, že význam života spočíva v tomto, preto si ani nikdy nedávajú túto otázku. Napriek tomu všetkému, ich oči prezradzujú  smútok, ktorý si  sami ani  neuvedomujú.

Neviem či sú všetci nešťastní. Viem, že ľudia sú vždy zaneprázdnení. Pracujú nadčas, starajú sa o deti, manžela, kariéru, o vysokoškolský titul, o to čo majú robiť zajtra, čo si potrebujú kúpiť, čokoľvet  to je čo vlastniť, musia zabezpečiť aby sa necítili horší, menejcenní a tak ďalej.

Iba málo ľudí mi kedy  povedalo: "Som nešťastný". Väčšina  povie: "Som v poriadku, dodarilo sa mi získať všetko, čo som chcel."
A tak som sa spýtal: "Čo vás robí šťastnými?"

Ich odpoveď je: "Mám všetko o čom len človek  môže snívať - rodinu, domov, prácu, dobré zdravie".
Pýtam sa znova: "Spýtali ste sa už kedy seba či toto všetko je život?"
Ich odpoveď bola: "Áno, to všetko tam je."
Pokračujem v otázkach: "Takže  zmyslom života je práca, rodina, deti, ktoré vyrastú a opustia vás, manželku alebo manžela, ktorí sa stanú skôr priateľa ako skutočná milenci. Jedného dňa skončíte aj s prácou. Čo budete robiť, keď  toto nastane? "

Odpoveďou je: preto neexistuje žiadna odpoveď. Obvyklé zmenia tému.

Ale vždy je niečo pred nami skryté. Majiteľ podniku, ktorý má ešte uzavrieť dohodu o ktorej vždy sníval. Žena v domácností, ktorá by chcela mať väčšiu nezávislosť alebo viac peňazí. Noví absolventi, ktorí si kladú otázku, či si dobré vybrali (alebo bola dobré pre nich vybratá)  kariéra. Zubár, ktorý chcel byť spevákem, či  spevák, ktorý chcel byť politikom, či politik, ktorý chcel byť spisovateľom  a či spisovateľ, ktorý chcel byť sedliakom.
Na ulici, kde som sedel pri písaní tohto stĺpca som si všímal ľudí prechádzajúcich okolo mňa. Stavím sa, že každý z nich cítil to isté. Tá elegantná dáma, ktorá sa tu prechádzala a trávila svoje dní pokúšajúc sa zastaviť čas,  kontrolovaním kúpeľňovej váhy, pretože si myslela, že od toho závisí  láska. Na druhej strane ulice som videl manželský pár s dvomi deťmi. Prežívali intenzívne okamihy šťastia, keď išli vonku so svojimi deťmi, ale zároveň  ich podvedomie bolo zamestnané premýšľaním  o práci, ktorú by mohli získať,  o tragédiach, ktoré by  mohli nastať, o tom ako by sa mali cez ne dostať, ako sa chrániť pred svetom.
Listujem v časopise  , ktorý je naplnený príbehmi o slávnych ľuďoch. Všetci sa smejú, všetci sú veľmi šťastní. Pretože sa jedná o okruh spoločnosti s ktorom som dosť dobré oboznámený  viem, že skutočnosť  je úplne iná. Každý sa  usmieva alebo sa teši zo seba navzájom iba vo chvíli, keď je fotografia snímaná.  Ale v noci, cez deň či  ráno je príbeh vždy úplne odlišný. "Čo môžem urobiť, aby som sa stále objavoval  v časopise?", "Ako sa môžem prevliecť keď  nemám dosť peňazí aby som si dovoliť ten luxus?" Alebo "Ako si mám zariadiť  túto životnú slávu, aby bola ešte luxusnejšia, drahšia ako u ostatných ľudia? ","  herečka ktorú som videl na snímke smiať sa užívať si pohodu by mi zajtra mohla ukradnúť mojej rolu! ", alebo" Zaujímalo by ma, či moje šaty sú krajšie ako jej. Prečo sa smejeme tak veľmi keď sa nemáme radi navzájom? "
Nakoniec spomeniem slová Jorge Luis Borges: "Nebudem nikdy viac šťastný, ale na tom nezáleží,  je toľko iných vecí na svete".

Nepochybujme o  hľadaní

Srí Ramakrishna rozpráva o mužovi, ktorý práve chcel prejsť rieku, keď sa učiteľ Bibhishana priblížil k nemu, napísal meno na kúsok papiera, ktorý pripevnil na chrbát muža a povedal:
'Neboj sa, tvoja viera ti pomôže prejsť po vode. Vo chvíli keď stratiš vieru sa utopíš.
Muž veril Bibhishanovi a začal chodiť bez námahy po vode. V jednom okamihu však pochytila ho obrovskú túžbu dozvedieť sa čo jeho učiteľ napísal na kus papiera, ktorý pripevnil na jeho chrbát.
Načiahol sa za ním  a prečítal si čo tam bolo napísané : 'Boh Rama, pomôž tomuto mužovi aby prešiel cez rieku.'
'To je všetko?' pomyslel si muž.  'Kto je ten  boh Rama mimochodom?'
Akonáhle pochybnosť vstúpila do jeho mysle, šiel  ku dnu a utopil sa.

 

zdroj: http://www.warriorofthelight.com/